All in 1

(Ne)potopiteľný Titanic

 

Čas je neúprosný. 15. apríla uplynulo už 104 rokov od zrážky (ne)potopiteľného parníka Titanic s horou tmavého a šmykľavého ľadovca. Hoci sa nehoda stala na počiatku dvadsiateho storočia, stále je atraktívna a dokáže si nájsť veľa fanúšikov, či už mladých alebo starých. Čím priťahuje táto legenda neustálu pozornosť médií? Emotívnym príbehom? Luxusom, eleganciou a krásou v sekunde zmenenými na najväčšiu námornícku katastrofu?  Existuje množstvo lodných tragédií, ktorých dôsledky môžeme považovať za horšie ako potopenie Titanicu.

Menej známy, ale závažnejší prípad, najmä na počte strát ľudských životov je spojený s nemeckou loďou Willhem Gustloff. V roku 1945 jej skrížila plavbu sovietska ponorka S-13, ktorá mala za úlohu loď zničiť, čo sa jej v konečnom dôsledku podarilo, ale o život prišlo viac ako 9 tisíc ľudí, čo predstavuje takmer šesťnásobok počtu ľudí, ktorí neprežili skazu Titanicu. Mohol by som vymenovať ďalšie zrážky relatívne známych lodí a ich následný pád, ako napríklad potopenie lode Estonia v roku 1994, či skonanie Costy Concordie v roku 2013, ale Titanic a jeho príbeh zostáva stále najznámejším prípadom.

31. mája 1911 bol slávnostne spustený na vodu. Udalosti sa zúčastnilo vyše 150 000 obyvateľov, ktorí boli veľkosťou lode nadšení. S dĺžkou 269,1 m a výškou 53,38 m (počítajme od kýlu k hornému okraju komínov) bola loď považovaná za najluxusnejší námorný transport všetkých čias v danej dobe nielen pre elegánov, ktorí si zakúpili cestovné lístky v prvej triede, ale i chudobnú vrstvu obyvateľstva, ktorá mala k dispozícií vždy čisté kajuty, vlastnú promenádu na zadnom konci lode, či jedáleň s kvalitnou stravou. Na začiatku dvadsiateho storočia ľudský personál kládol dôraz na starostlivosť a pohodlie pre ľudí s vysokým statusom oveľa viac ako dnes a chudobní ľudia zostávali takmer na okraji hodnotového rebríčka.

Maketa

Na okraji zostali aj počas osudnej noci zo 14. na 15. apríla 1912, v ktorých sa parníku odpočítavali posledné minúty na hladine. Po náraze do ľadovca o 23.39 vznikla na palubách a najmä dolných členitých podlažiach nepredstaviteľná panika spojená so stresom. Aby sa udržal odstup medzi jednotlivými spoločenskými triedami, stevardi uzamkli mrežované dvere a tým znemožnili prestup tretej triede na najvyššiu palubu, kde spúšťali člny. Pokiaľ sa v poslednej triede našli šťastlivci a dostali sa na vrchnú palubu, vznikol ďalší problém. S najväčšou pravdepodobnosťou zostali na lodi, pretože prednostné právo zapĺňať záchranné člny, ktorých bolo 16 + 4 skladacie, mali výlučne ženy a deti. (Po následnom vypočúvaní sa zistilo, že loď by bola schopná poniesť aj 60 záchranných člnov, ktoré však majiteľ spoločnosti White Star Line Bruce Ismay nechcel na loď zaradiť kvôli dehonestácii estetického zážitku z parníka.)

Niekoľkým šťastlivcom z tretej triedy sa podarilo dostať na čln, avšak prehováraním dôstojníkov, ktorí im „naleteli“ na reči, že sú veslári. Kreativita a správne použité argumenty im zachránili život.  V komparácií s najnižšou triedou, ktorá by za záchranu života položila všetok svoj majetok, ktorý bol minimálnej finančnej hodnoty, ženy z prvej triedy nehodlali nastúpiť do člnov samé bez sprievodu partnerov a manželov, a tak vzniká paradox, že prvé člny zostali poloprázdne, za čo o pár desiatok minút neskôr kapitán  E. Smith kritizoval dôstojníkov a nakázal im, aby ďalšie člny naplnili čo najviac, ako to bude možné. Napriek obdivuhodnej snahe sa zachránilo niečo vyše 700 ľudí z takmer 2450 cestujúcich.

Prikrývka White Star Line

Jedna z viacerých legiend a povier tvrdí, že loď bola už od výstavby zasiahnutá kliatbou pre ľudskú pýchu, ktorú naozaj predstavovala. Pri výrobe dostala číslo 390904, ktoré v zrkadle môžeme prečítať ako „no pope“ – žiadny pápež.  Zlý osud parníku pripomínala aj kniha Futility od autora Morgana Robertsona, ktorú vydal v roku 1898. Tu opisoval potopenie vymysleného parníka Titan, ktorý skonal za rovnakých podmienok ako Titanic. Zvláštnosťou zostáva, že Titan aj Titanic skonali v apríli nárazom na ľadovec v blízkosti Newfoulandu. Išlo o náhodu?  A Robertsonova Futility sa práve po nehode v roku 1912 začala predávať oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Keďže Robertson bol námorník, dobre poznal námornícke tendencie. V 90. rokoch 19. storočia parníky neustále zväčšovali svoju kapacitu a stávali sa luxusnejšími. Na otázku prečo sa obe lode potopili v apríli môžeme odpovedať pomerne jasne. Apríl je jarný mesiac, v ktorom začína postupné otepľovanie planéty a ľadovce sú bližšie k pobrežiam viac ako v iných mesiacoch. Prečo sa obe nehody stali pri Newfoulande? Predpokladá sa, že väčšina transatlantických trás vedie cez spomínané územie a v jarných mesiacoch oblasti v okolí Newfoulandu bývajú plné ľadu.

Slávne Veľké schodisko, ktoré nesmie chýbať v žiadnom článku o Titanicu

Autor sa pri písaní poviedky spoliehal na námornícke súvislosti plynúce zo zdravého rozumu a takéto súvislosti neskôr „schytal“ (ne)potopiteľný parník. Názov lode Titanic môžeme odvodiť od starogréckych bohov Titanov, ktorí nielen že boli škaredí, ale aj násilní a taktiež od chemického prvku Titan, ktorý je známy svojim vysokým elektrickým a tepelným odporom.

Loď z vonkajšej stránky možno vyzerala pevne a bezpečne, ale je známe, že nitovanie na počiatku 20. storočia bolo v rozbehu a nity, ktoré držali trup lode pohromade boli krehkejšie. V takomto dôsledku praskliny spôsobené ľadovcom sa tlakom vody zväčšovali a loď mala osud spočítaný.

Smutná bilancia, príbeh i koniec, no pre históriu ľudstva zanecháva dôležitý odkaz, kedy aj tí najšikovnejší, najkrajší alebo najsebavedomejší jedinci pochopia, že nie ľudstvo porazí katastrofu, ale katastrofa porazí ľudstvo (viď zemetrasenia, hurikány…). A samozrejme keby v alternatívnej minulosti Titanic nenarazil na ľadovec, nikdy by sa nestal legendou a neprischla by mu prezývka (ne)potopiteľný, či už v klasickom alebo sarkastickom poňatí.(Prezývkou (ne)potopiteľný bol známy ešte pred plavbou, ale vďaka osudu si ho na základe spomínaného pomenovania rýchlo pripomenieme.)  Ktovie, možno by sme dodnes netušili, že sa plachtil po oceáne. Mali by sme sa poučiť z chýb v minulosti a poučenie, ktoré nám poskytla správne aplikovať do súčasnosti a zabrániť podobným scenárom.